Poslouchat country znamená žít country . . .

Peter Lachký

25.06.2010 14:01

V krajine slovenského folku

Pesničkár Peter Lachký (1977) je na slovenskej folkovej scéne doma už desať rokov. V roku 2001 debutoval albumom V krajine... a ďalší má v pláne. Okrem toho, že nechýba na žiadnom dobrom folkovom festivale (či už ako účinkujúci, novinár, moderátor alebo všetko naraz), priložil ruku k dielu v knihe Folk na Slovensku, publikoval v niekdajšom mesačníku CFT a stál pri zrode folkového združenia EFKO či webstránky venovanej folku Folk.sk. Z Anglicka sa podľa vlastných slov vrátil bez koruny, býva v prenajatej garsónke a robí niečo, o čom nemá ani šajnu. Rodáka z Prievidze dnes nájdeme v uliciach Liptovského Hrádku. Má dôveru k podnikom s jukeboxom, kde si ľudia vyberajú, akú muziku chcú počúvať, a nemá televízor, čo súvisí s jeho neskrývanou mizantropiou. Aj taký je Petiar v krajine folku.

Komu skrsla myšlienka založiť Folk.sk?

Prišiel som s tým ja. Hodil som to na ďalších ľudí a oni boli dostatočne šibnutí, v dobrom slova zmysle, aby mi s tým pomohli. Skúsili sme to a už to skúšame ôsmy rok. V redakcii sme len dvaja. Šéfuje mi Rado Tiňo, ktorý mal Folk.sk dva a pol roka na krku sám. Zahrialo ma pri srdci, keď sa Miloš Janoušek vyjadril v tom zmysle, že keby neexistovala naša stránka, kniha Folk na Slovenksu by sa písala ťažšie.

Najnovšie ste vymysleli a úspešne zrealizovali projekt TV Folk.sk.

S projektom TV Folk.sk sme prišli, aby sa stránka ešte viac niekam posunula. Ohlasy sú skvelé a som preto veľmi rád. Ja som chemik, programátor a so žurnalistikou nemám nič, ale baví ma to. Po hudbe je to môj najväčší koníček.

V knihe Folk na Slovensku ma zaujali slová Garneta Rogersa, citujem: “Folk je žurnalistika. Musí hovoriť o podmienkach a o živote ľudí, o tom, aký majú vzťah jeden k druhému, k svojej práci, k svojmu svetu...” Chcem tým len povedať, že možno preto, že vy pesničkári tak obratne narábate s jazykom, ľahšie formulujete myšlienky, vďaka čomu pre vás nie je problém plynule prejsť od umeleckého k publicistickému štýlu. Súhlasíš?

Určite na tom niečo je. Veď folkáči si zakladajú na kvalite textu, takže obratne narábať so slovom vedia.

Svedčí o tom aj tvoje - medzi čitateľmi celkom úspešné - pôsobenie na Blog.sme.sk.

Z môjho pohľadu bol projekt Blog.sme.sk príležitosťou, ako vrhnúť svoje texty do omnoho omnoho širšieho okruhu čitateľov. Tam sa už nehovorí o čítanosti rádovo v desiatkach ale v stovkách. Keď je v titulku článkov “Fico” alebo “fajčiari”, je to až v tisícoch. Som rád, že som si to vyskúšal, ale mne akosi vždy viac vyhovovala tá undegroundovejšia poloha. Napríklad oveľa radšej hrám v klube, kde ma chce počúvať dvadsať ľudí ako na festivale pre dvetisíc, a tí tam sedia len preto, lebo pár hodín po mne príde Honza Nedvěd. Tak to bolo aj s Blog.sme.sk. Prestalo ma to tam baviť a napĺňať, tak som si povedal, že budem písať na svojej stránke pre tých ľudí, čo to naozaj chcú čítať. Výsledkom bolo strojnásobenie návštevnosti mojej stránky.

Do akej miery ovplyvnil tvoj vzťah k muzike fakt, že sa jej venuje tvoj otec?

Hrať ma naučil tatko. Už predtým, než som vedel čítať, poznal som noty. Doma sme mali veľa notových zošitov, tak som kukal na tie guličky a on mi to asi vysvetlil. Keď som mal 5-6 rokov, mali sme doma ešte klavír. Zložil som krátku skladbu, ktorú som si zapísal do nôt. Skladám už vlastne od piatich rokov.

Lenže tebe k prstom prirástla gitara. Prečo?

Lebo tatko predal klavír. Potom asi v piatej triede na základnej škole sme s bratom pílili tatkovi uši, že chceme ísť do ĽŠU. Ja som chodil na gitaru k Rii Ferčákovej a vydržal som tam asi pol roka. Nebavilo ma to, lebo som musel cvičiť. A ja som necvičil. Potom bola zase pauza, až som začal chodiť s tatkom a jeho skupinou Elecktric po zábavách robiť im svetlá. Niekto ma tam na akustike naučil štyri akordy Runaway Train od Soul Asylum, a to ma chytilo. Uvedomil som si, že keď sa naučím viacej akordov, môžem si zahrať hocičo a že je to perfektné. Gitaru som vtedy nemal, ale často som si ju požičiaval, skúšal som akordy a začal som počúvať českých folkáčov. Bavilo ma to a tatko mi potom zohnal nejakú gitaru, také strašné veslo, neskôr som si po letnej brigáde kúpil svoju.

Mohol by si opísať svoj proces textovania?

Moje pesničky vznikajú všelijako. Buď vidím alebo si predstavím zaujímavý obraz. Napríklad dnes ma upútal obraz, ako otec vedie dcéru k oltáru. V tom momente je veľká sila. A ja sa ju snažím z toho momentu vybrať. Napríklad pesnička Piaty deň je o tom, ako dedko s babkou sedia na záhrade. A mne sa ten moment páči, tak som sa s tou atmosférou skúšal trochu hrať.

Ako si spomínaš na prvé vystúpenia pred publikom?

Prvé vystúpenia boli rozpačité. Keď som vystupoval na regionálnom kole Strunobrania, pršalo a všetci účinkujúci sa museli presťahovať do malého provizórneho priestoru, kde sa zmestili len oni a porota. Čiže toto medzi verejné vystúpenia nerátam. Postúpil som, takže moje prvé verejné vystúpenie bolo na celoštátnom finále Strunobrania v Banskej Štiavnici, kde vtedy na moje vtedajšie pomery sedelo veľa ľudí... Vlastne aj na dneskajšie pomery (smiech). Mal som trému, ale pomohlo mi, že dramaturgička festivalu vymyslela skvelú vec. Na pódiu sme sedeli dvaja a po pesničke sme sa striedali, vďaka čomu tréma opadla. Vtedy vedľa mňa sedel Marek Mačák, no keď začal hrať a spievať, tréma sa vrátila. Kým ja som sa ešte len hľadal, on už bol vtedy vyzretý pesničkár.

Priaznivci folku ťa poznajú aj ako moderátora folkových podujatí. Ako sa cítiš v tejto úlohe?

Neviem, či som dobrý moderátor, lebo stále netuším, čo by malo byť úlohou moderátora. Niektorí moderátori vedia zabaviť publikum, kým sa nachystá ďalšia kapela, iní hovoria, hovoria, hovoria, nikto nevie o čom, ale medzi vystúpeniami nevzniká tiché miesto. Ja mám skôr akademický prístup. Poznám folkovú scénu, takže mi nerobí problém o kapele, ktorá má vystúpiť, dlho rozprávať. Ale možno to nie je ono, diváci sa chcú baviť.

Pripravuješ po tvojom debute V krajine... niečo nové?

Pripravujem. Pesničky sa začali rodiť rýchlejšie, ako predtým, keď som bol v Anglicku, tzn. vznikla viac ako žiadna. Základ už teda mám. Chcem, aby ďalšie cédečko pôsobilo kompaktne, nech to nie je zmes pesničiek ako V krajine...

Teraz z tej pasívnej časti tvojho hudobného života. Bez akého interpreta alebo skupiny si nevieš predstaviť svoj playlist?

Björk a Pink Floyd. A z džezovej oblasti rakúska skupina BeeFólk. Spieva s nimi a hrá na trombón Helgi Jonsson z Islandu, ktorý má aj vlastný sólový projekt a hral na trombón aj so Sigur Rós. Mám rád takéto hudobné spojenia, pretože hudba tým dostáva nový rozmer. Björk je zas človek, ktorý nepracuje s tónmi ale so zvukom. Keby nebolo zvuku, nie je tón. Je veľmi nadčasová a nespútaná. Islandskí hudobníci sú asi všetci takí.

Začiatkom leta si sa vrátil po troch rokoch z Anglicka na Slovensko, celé leto si prefestivaloval, prespieval a prehral. Čím sa teraz vlastne živíš?

Som špecialista technickej podpory. Neviem, čo tam robím (smiech). Zatiaľ som robil anglického lektora, prekladateľa a jednému kolegovi závozníka. A ešte som člen redakčnej rady, lebo máme vlastný časopis.

Ďakujem za rozhovor.

Jana Turcinová
Folk & Country 12/2008

Kontakt

Country club Halenkovice

countryclub.halenkovice@seznam.cz

Halenkovice 617, 763 63

Vyhledávání

Jak si znázornit všechny články na jednu stránku ?

Odrolujete až na spodní část stránky a klikněte na  "Všechny články"

Rychlá orientace na stránkách ?

Vpravo nahoře klikni na odkaz "mapa stránek"

Již jsme i na Facebooku, zařaďte se mezi naše přátele a zprostředkujte stránky i Vašim kamarádům 

Všimněte si možnosti chatovat při prohlížení webu, jak čti Zde

 

Country club Halenkovice - vaše brána do světa hudby, spuštěno 10. dubna 2010 ©

Tvorba webových stránek zdarmaWebnode

Přístupy na web počítáme od 26. dubna 2010