Cafe Edit - CD Čakanie na Vojta

Keď som prvý raz vkročil do krčmy U Očka, ešte sa to tuším ani nevolalo U Očka. Bola to obyčajná piváreň IV. cenovej skupiny plná cigáňov, do ktorej zablúdili cudzí ľudia iba omylom. Ako ja. Dnes je tento priestor vďaka Rahanovej snahe čoraz známejším hudobným klubom s výborným technickým vybavením, skvelou kuchyňou a zaujímavým programom.

28. júna 2010 som sa tu zastavil kvôli avizovanému krstu debutového albumu bratislavskej kapely Cafe Edit s názvom Čakanie na Vojta. Privítal ma rozložitý úsmev rozložitého Rahana a pomerne vysoký počet návštevníkov, v podniku bolo napriek úctyhodným rozmerom pomerne tesno. Nakoniec som si ukoristil relatívne kľudné miesto hneď pri uličke a zadíval som sa smerom k pódiu.

Na pódiu sedel gitarista Michal Tölgyessi alias Seejfo a vedľa neho stála huslistka a speváčka Zuzka Cenkerová. Ešte ani nehrali a už vytvárali atmosféru, Sejfo svojím bohorovným pokojom a Zuzka širokánskymi úsmevmi. O pár minút odpálili prvú skladbu. Nepamätám sa teraz presne, ale mám pocit, že to bola inštrumentálka a bola veľmi dobre urobená, s pekelnou gradáciou na nejakom zmenšenom akorde. Energia ako zo sopky. Ďalšie skladby sa niesli v podobnom duchu, miestami pomalšie, miestami svižnejžie, ale v každom prípade nadupané a zvládnuté. Zuzka sa vo viacerých piesňach predviedla ako schopná speváčka, k jej husľovému umeniu netreba nič dodávať. Niekde pri konci vystúpenia sa ešte v rámci repertoáru mihla prerobená Nirvana (Smells Like Teen Spirit), potom sa s nami duo s názvom Shady rozlúčilo.

Po malej pauze na predýchanie (koncertná sála má v lete problém s vetraním) sa na pódiu rozložila kapela Cafe Edit. Sedem kusov muzikantov je na folkovú kapelu nezvyčajný počet, priestorové usporiadanie však zvládli, aby koncert odštartovali hovoreným slovom najprv v nemčine, potom v maďarčine. V uvítacom prejave išlo v podstate o to, že nám prajú pekný večer, sú kapela Cafe Edit a tešia sa, že sme prišli. Alebo niečo v tom zmysle. Pieseň, ktorá nasledovala, bola v rytme Tanga a tak sa aj volala, Tango Posoniensis. Pekne urobená aj zahraná, možno trochu viac tangového cítenia by sa pýtalo. V piesni sa ako sólová speváčka predviedla Katka Štefaničáková a spievala naozaj dobre. Prirodzene, čisto. Za zmienku stojí aj kontrabasista či basgitarista Matúš Teplický, ktorý preskakoval z elektrického kontrabasu na basgitaru a späť a nekompromisne držal kapelku pohromade. Gašpar Šmihula, hráč na mandolínu, síce možno nemal práve najlepší deň, ale po vypočutí nového CD som musel uznať, že je to výborný muzikant. Šéf kapely, Palo Pauliny, bol dosť nevýrazný, hlavne jeho tiché moderátorské vstupy, ktoré boli zrejme myslené zo srandy, ale sebavedomie kapely určite nepozdvihovali. Rovnaký dojem som mal aj zo Zuzky Cenkerovej, ktorej energia vyžarovaná počas vystúpenia dua Shady bola početnou kapelou akoby pohltená. Flautistu a perkusionistu Juraja Zelmana som si naopak uvedomil najmä vďaka jeho hlučným a miestami až drzým poznámkam. V rámci prvej polovice vystúpenia sa udiala ešte jedna podstatná zmena, a to že akordeonista Štefan Józsa, obrovský chlap s výzorom horala, odovzdal svoje žezlo do rúk mladého hippie od Zlatých Moraviec. Meno som si bohužiaľ nezapamätal.

Približne v polovici koncertu kapela pozvala na pódium krstného tatu nového albumu, Petra Szabadosa, ktorý bol zároveň jeho zvukmajstrom a hosťujúcim dobristom. Peter je veselý a vtipný človek a podľa toho vyzeral aj samotný krst. Peter nešetril slovom ani pivom. Na záver aktu zaželal novému CD príjemnú cestu k fanúšikom, odohral dve piesne a sadol si späť za mix. Cafe Edit dohralo pripravený setlist, poďakovalo, venovalo prídavok a skončilo, aby sa mohlo venovať mohutnému davu priateľov a obdivovateľov. Podľa počtu hláv, ktoré som míňal pri odchode z podniku, by som povedal, že to bolo nadlho.

O pár dní som si sedel vo svojej útulnej pracovni a zrazu mi zavolal Matúš Teplický, či by som nenapísal z krstu reportáž. Práve som sa chystal na cesty, tak sme sa nakoniec dohodli, že zbúcham reportáž aj recenziu debutového CD naraz. Zabalil som stan, šupol CD do prehrávača a vyrazil som do prírody.

Priznám sa, bol som zvedavý, či bude CD rovnako dobré ako krst alebo lepšie. Počas krstu som mal totiž miestami dojem, že v kapele akoby chýbal jeden aranžér, ktorý po doplnení všetkých nástrojových vstupov urobí jeden veľký poriadok. Na CD to však bolo iné. Hneď v prvej piesni Zabili Janíka (slovenská ľudová) som si uvedomil parádnu zobcovú flautu. Nie je celkom bežné, že niekto vie na tomto nástroji takto hrať. Ďalším skvelým nástrojom bola mandolína. Čistá, presná, vyvážená. Ďalším plusom bol úžasný ťah celej kapely, šlapala ako jeden muž. A najkrajšou fintou celého albumu boli unisono pasáže flauty a mandolíny. Vyskytovali sa vo viacerých skladbách a okrem krásnej farby, ktorú tým hoši dosiahli, dokázali veci citlivo a presne vyfrázovať. Druhou piesňou v poradí bola autorská vec Matúša Teplického Miesto na zemi. Žánrovo úplne inde, taký folk-pop. Ako taká by možno bola celkom fajn, ale speváčka Kira Páczerová, ktorá zaspievala prvú pieseň krásne, vložila do svojho spevu podivný popový pátos na štýl Zuzky Smatanovej a vôbec jej nesadol. Fakt nepríjemné. Podobná vec sa vyskytla ešte pri rómskej ľudovke O poštaris. Skvelá majstrovsky zaranžovaná pieseň, ktorú Kirine pokusy o napodobnenie opotrebovaných cigánskych hrdiel celkom pokazil. V ostatných skladbách boli podobné snahy speváčky menej výrazné, najmä pri slovenských ľudových piesňach chýbali úplne a to bolo práve fajn.

CD Čakanie na Vojta je inak celkovo žánrovo veľmi rozmanité a sú tu okrem piesní (s časovým zaradením od raného baroka, ako napr. Smutná sirá z Vietorisovej tabulatúry, až po vlastné veci z 21. st.) aj inštrumentálky v štýle Klezmer (Slivovitz, kde sa objavil aj príjemný zvuk akordeónu) či Irish. V ľudovke Brewhouse mi vadilo akurát basgitarové sólo, pretože kvôli výškovému zvuku basgitary bolo počuť príliš veľa perkusívnych zvukov a aj návrat do celej kapely bol nejaký oslabený. Chyba asi skôr na strane zvukového majstra, mimochodom, v tejto skladbe si Peťo Szabados aj sám zahral. Mojím favoritom bola určite skladba Smutná sirá s pôsobivým záverom. Posledným trackom bol monológ dôchodcu Petríka z Medveďova, ktorý čaká na svoj dôchodok rovnako ako Cafe Edit na svojho zakladateľa Vojta. Vydarená pointa.

Takže tak. CD Čakanie na Vojta so mnou prežilo dva týždne na Muránskej planine a ja s ním. Po návrate by som ho mohol konečne vybrať a založiť si tam zase niečo iné, ale nechal som ho tam. Nejako sme si na seba zvykli.